1 Ale hlavné pri tom, o čom je slovo, je to, že máme takého veľkňaza, ktorý sa posadil po pravici trónu Veličenstva v nebesiach,
2 svätoslužobník svätyne a pravého stánu, ktorý postavil Pán a nie človek.
3 Lebo každý najvyšší kňaz ustanovúva sa nato, aby obetoval dary a obeti, a preto bolo potrebné, aby aj on mal niečo, čo by obetoval.
4 Lebo keby bol na zemi, ani by nebol kňazom, keď sú kňazi, ktorí podľa zákona obetujú dary
5 a ktorí svätoslúžia obrazu a tôni nebeských vecí, jako povedal Bôh Mojžišovi, keď mal robiť stán: Hľaď, vraj, aby si učinil všetko podľa vzoru, ktorý ti bol ukázaný na vrchu.
6 Ale teraz došiel Ježiš natoľko znamenitejšej svätoslužby, nakoľko je aj lepšej smluvy prostredníkom, ktorá je uzákonená na lepších zasľúbeniach.
7 Lebo ak by tamtá prvá bola bývala bezúhonná, nehľadalo by sa miesto druhej.
8 Lebo karhajúc ich hovorí: Hľa, idú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú smluvu,
9 nie podľa smluvy, ktorú som učinil s ich otcami toho dňa, keď som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, lebo oni nezostali v mojej smluve, a ja som si ich nepovšimnul, hovorí Pán.
10 Lebo toto je smluva, ktorú uzavriem s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Pán: Dám svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.
11 A nebudú viacej učiť každý svojho blížneho a každý svojho brata hovoriac: Poznaj Pána! Lebo ma budú všetci znať, od malého z nich až do veľkého z nich.
12 Lebo budem milostivý ich neprávostiam a na ich hriechy a na ich bezzákonné skutky viacej nespomeniem.
13 Tým, že hovorí novú, vyhlásil prvú za zastaralú. A to, čo zastarieva a stárne, je blízke zániku. |
